SVÄTÁ OMŠA - NAŠE POSVÄTENIE

            Scott Hahn sa vo svojej knihe Baránkova večera vyznáva, ako jeho, protestantského pastora, poznávanie podstaty a hĺbky svätej omše priviedlo do katolíckej Cirkvi. Hovorí:
            „Chcel som lepšie pochopiť prvých kresťanov, avšak chýbala mi skúsenosť s liturgiou. A tak som sa zo zvedavosti vydal „na prieskum“. Pritom som sa neustále zaprisahával, že si ani nekľaknem, ani nepovstanem, ani iným spôsobom nebudem mať účasť na opakovaní obety Ježiša Krista, čo som vtedy považoval za rúhanie.
Bibliu som poznal dobre. Preto som bol ohromený, keď som počul úryvky z Izaiáša, potom zo Žalmov, ako aj z listov sv. Pavla. Veľmi silne som to prežíval. Chcelo sa mi všetko zastaviť a kričať: „Hej, môžem vysvetliť, čo sa z Písma práve odohráva?“ Zostal som však naďalej v ústraní a keď som počul, ako kňaz vyslovuje slová premenenia: ,Toto je moje telo...Toto je moja krv´, pocítil som, ako sa zo mňa vytrácajú pochybnosti, s ktorými som dlho predtým zápasil. A keď kňaz zdvihol hostiu, zo srdca mi vytryskla modlitba: ,Pán môj a Boh môj. Si to naozaj Ty!´ Od toho okamihu by ste ma nazvali bláznom. Nevedel som si predstaviť, čo vo mne tie slová spôsobia. Ešte intenzívnejšie som prežíval, keď zhromaždenie začalo spievať: ,Baránok Boží...´ a kňaz nadviazal: ,Hľa, Baránok Boží!´ a zdvihol hostiu. Netrvalo ani minútu a slová Baránok Boží odzneli štyrikrát. Z dlhoročných štúdií Biblie som okamžite vedel, že sa nachádzam na svadobnej hostine, ktorú Ján opisuje v poslednej knihe Biblie. Bol som pred nebeským trónom, kde je Ježiš navždy osláveným Baránkom. Toto som od omše naozaj neočakával!
            Od tohto momentu som začal na omšu prichádzať každý deň. Zakaždým sa mi pred očami odohrávalo čoraz viac výjavov z Písma. Videl som kadidlový dym, počul som vzývanie anjelov a svätých, zhromaždenie spievajúce ,Svätý, svätý, svätý!´ a i ja som spieval radostné aleluja, pretože toto slávenie ma priťahovalo stále viac.
            Vo mne ako vo vedcovi a veriacom človeku sa odohrávalo čosi mocné. Prežíval som to, čo, ako som sa neskôr dozvedel, nazval Ján Pavol II. ,nebom na zemi´.“
            Žiaľ, málo je takých, ktorí chápu, že každú nedeľu vstupujú do pôsobivej nadprirodzenej drámy. Ako povedal vtedy ešte kardinál J. Ratzinger: „Nebolo ťažké preložiť slová liturgie z latinčiny do rodného jazyka. Omnoho ťažšie je pretlmočiť ich z rodného jazyka do jazyka tajomstva“. Možno sa nám teraz tisne na jazyk, že naša skúsenosť so svätou omšou je všelijaká, len nie je „ako nebo na zemi“. Koľkokrát je to vlastne taká nepohodlná hodina, prerušovaná detským plačom, falošne spievanými mdlými piesňami, niekedy komplikovanými kázňami a veriacimi, ktorí sa obliekli skôr ako na pláž alebo na ihrisko ako do kostola. Avšak bez ohľadu na úroveň hudobného prejavu či horlivosť kazateľa je „liturgia, ktorú slávime na zemi, predzvesťou nebeskej liturgie“.
            Skúsme viac očakávať od tejto spomínanej hodiny. Niekedy sa nás Boh môže dotýkať naozaj výnimočným spôsobom i bez nášho vedomého pričinenia, ale vo väčšine prípadov my sami by sme mu mali dať najavo, že o to stojíme – snahou sústrediť sa a chcieť naozaj prežiť spoločenstvo s Ním.          

             „Koľkí veriaci stoja v predsieni a hladujú vo dverách hodovnej siene, v ktorej má byť hostina, na ktorú sú aj oni pozvaní! A zatiaľ chudobnejší, jednoduchší, menej nadaní, menej vzdelaní než oni vstupujú do siene a sú nasýtení pri tých úžasných stoloch...“

                                                                                                                                 T. Merton